Chôdza naboso

Rozkvitnuté sedmikrásky v tráve
Chôdza na boso

Chôdza naboso po rannej rose v tráve. Trhám skoroceľ pre zhojenie otcových otvorených rán na prstoch ľavej nohy. Mama užíva tabletky na upokojenie zo strachu z možnej gangrény u otca. Meria mu cukor.

-„Máš nohy ako Paulínka, moja sesternica.“ osvietilo poznanie otca. O jeho rodine sme vedeli s mamou málo. Čas odkryť rodinné tajomstvá.

***

Rodinné tajomstvá po meči

Prší a jeden z mužov si sadá na vlečku nákladného auta naloženého tehlami. Je štvrtý a už sa nezmestí do korby. Prehodí si kapucňu dlhého čierneho nepremokavého plášťa cez hlavu. Zdravotne nie je úplne v poriadku, lekár mu ráno predpísal lieky na utlmenie bolesti a poslal ho do práce. Pridriemne. Auto nadskočí na železničnom priecestí, on sa zosúva dole. Dlhý čierny plášť sa zachytáva o koleso a stiahne ho pod auto. Šofér pokračuje nič netušiac v jazde. Chvíľu jeho fyzické zbytky vlečú, kým zhrozený poštár nezakýva ostatným v korbe a auto nezastaví.

– „Nechcel som žiť, lebo mi otec zomrel.“ hovorí otec a ja si znova premietam film v hlave, ktorý som vídavala často v lucidnom snení od detstva.

Babka vysúdi pekné peniaze, investuje ich do starého domu v spoločnom dvore u hašterivých príbuzných a doopatruje svoju mamu, moju prababku.

– „Tvoj otec mal vtedy 15 rokov a hovoril staršiemu bratovi Vladovi, aby mu rozbil hlavu o stôl, lebo keď zomrel náš otec, nechce žiť ani on. Mala som vtedy 7 rokov a Jožo 9.“ Celkovo mal otec rozbitú hlavu niekoľkokrát. Otras mozgu po divokej jazde na motorke dvakrát, s odstupom rokov aj po jazde autom s kolegami fuškármi. Z troch prísediacich sa nikomu nič nestalo, iba jemu – štvrtému. A neskôr po takmer smrteľnom infarkte, keď som mala ja šestnásť, zmizol posledný záznam preventívnej prehliadky zo zdravotnej karty môjho otca. Lekárka pravdepodobne ušetrila stavebnému podniku peknú čiastku peňazí a sebe kariéru za to, že mu odobrila výškové práce.

Stará fotografia dedka z otcovej strany s názvom Dedko s topánkami
Dedko s topánkami

Dedko s topánkami

„Kto nosí topánky je bohatý.“

– „Tvoju babku jej mama, tvoja prababka, donútila vydať sa za môjho otca, tvojho dedka. Dedka, ktorého si nepoznala.“ zaspomínala krstná mama, sestra môjho otca. „Bol robotný, oveľa starší a skúsenejší. Asi do roka po svadbe sa jej ani nedotkol v posteli. Kým sama nechcela.“ Čím začínam s odstupom rozumieť babkiným odmietavým postojom k milej prababke čistiacej topánky každej návšteve. Lebo: „Kto nosí topánky, je bohatý.“ Keď tvoj dedko nešťastnou „náhodou“ zomrel, prababka lamentovala, že stratila v krátkej dobe muža aj dvoch synov.

Krstná, verná ženskému rodovému pragmatizmu, po smrti babky dom predala, keď vymámila podpisy na prepis majetku od svojich bratov pod zámienkou, že chalupa zostáva pre jej mladšiu dcéru, moju sesternicu.

– „Už som sa iba cez plot mohol pozrieť tým smerom, ktorým som vyrastal.“ smutne dodal otec. „Bývajú tam cudzí.“

Chvíľu hľadám, či sa v jeho blízkosti nenachádza privtelená duša nebohého dedka. Podľa životných udalostí a zadefinovaní túžby zomrieť v náročnom emočnom rozpoložení podobne ako otec, tam bola. Životné udalosti s odstupom rokov ju potvrdili. Zisťujem. Nedeľný rozhovor o otcových predkoch sa totiž spontánne deje po maminej rannej úzkosti akoby mal niekto zomrieť a mojich návaloch hnevu, pre ktoré nie je logické opodstatnenie. Skenujem. Nenachádzam. Ono dom postavený svojpomocne vlastnými rukami na ornej pôde zdedenej po pradedovi z maminej línie po praslici má nesporne ochranný charakter. Rodovému prekliatiu a zaklínaniu zo strany po meči sa teraz nehodlám venovať. Nevyzrel čas. Stačí zatiaľ rozpletať a korigovať rodové stereotypy. Zapálim sviečku a počkám. Ono mi príde, aké telepatické vlny jedu sme s mamou zachytili. Ďakujeme za ne a odpúšťame si, že sme si ich pritiahli svojimi myšlienkami, emóciami a skutkami.

Keby som jednala ako ten druhý, prečo by som tak jednala a aký by som mala pocit? „Je mi to ľúto, odpúšťam si a milujem ťa.“

***

Stará fotografia muža v tmavých okuliaroch kráčajúceho po dvore s motorkárskou prilbou v ruke
Otec motorkár

Otec motorkár

-„Čakal som, kedy prídeš, aby sme sa najedli spolu.“ detinsky mi vyčíta raz večer otec moje neskoré príchody v pracovnom týždni.

-„Keď som bola malá a ty veľký, tak som čakala na teba, kedy sa ty vrátiš z práce. Teraz, keď som veľká a ty malý, tak odchádzam, keď si ešte v posteli a prichádzam, keď už ležíš v posteli.“ upokojujem s úsmevom môjho nespokojného imobilného otca po mozgovej príhode a on sa zasmeje. Jednoducho karma.

Jarné kvety sa v záhrade zmenili v plody. Kráčam ku bleskom rozťatej slivke v letnej búrke. Zbieram dozreté slivky do prúteného košíka. Jedinej veci, ktorá otcovi zostala z rodného domu. Klaniam sa jej s každým zozbieraným kúskom ovocia a vkladám ho do symbolu rodu po meči.

„Som tvoja dcéra, vaša neter, vnučka aj pravnučka. Prijímam vás do svojho srdca, vážim si váš osud a kráčam za vlastným osudom.“

Otec pozerá v televízii romantický film natočený podľa románu Danielle Steel s vyloženou bosou nohou na taburetke. Dávam mu slivky.

– „Vrátil sa a ten chlapec je jeho syn.“ oznamuje mi rozcítene a utiera si úchytkom slzy. „Vrátil sa otec.“

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Scroll to Top