Narodeninový darček

Narodeninový darček
Narodeninový darček

– „Nebojte se, já vám neuteču!“ bola jej prvá reakcia po vystúpení z auta, ktorým rýchlo cúvla do bezpečia autobusovej zastávky a Erika so svojim autom za ňou. Obzrela si škrabanec na ľavej strane predných a zadných dverí auta. Pani vodička druhého auta odbehla k náprotivnému rodinnému domu a o chvíľu sa vrátila posilnená mladým príbuzným.

– „Pokud se nedohodnem, voláme policii.“ vybafol vysoký, mladý chlapec na odosobnenú Eriku.

– „A o čom sa máme dohodnúť? Všetko je jasné.“ hlesla prekvapene. „Spíšeme a podpíšeme správu o nehode. Pani je vinníčka a škoda na mojom aute sa uhradí z povinného plnenia.

– „To neni jisté. Tak volám policii? Dostanete pokutu!“ vyhrážal sa.

V úžase na chvíľu onemela. Nastúpili pochybnosti rozumu.

– „Volajte teda políciu,“ súhlasila napokon. Vytočila číslo svojej finančnej maklérke.

– „Dnes od rána ohlasujú samé autonehody.“ oznámila jej ochotná pani z poisťovne a napokon dodala: „Viete, už je to len na svedomí druhej vodičky, či prizná tú smerovku.“

***

Mantra bezradnosti

– „Co mám delat?“ spýtala sa jej pani s výrazom bezmocného dieťaťa a vo veku Erikinej mamy tesne pred sedemdesiatkou a s iniciálami mena a priezviska bývalého.

Pani jej na dlaniach ukázala kusy plastu z nárazníka zo svojho auta a túto vetu opakovala v priebehu celej situácie mantricky ešte niekoľkokrát. Erike sa však strašne chcelo čúrať, lenže obe z miesta nehody odísť nemohli. Na čo pribehol sused z vedľajšieho domu ako záchrana.

– „Podle toho, co pani hovoří, ona je na vine.“ skonštatoval cestou k veľkému domu.

– „Ďakujem za láskavosť.“ umyla si ruky po toalete, v kúpeľni a odobrala sa späť do svojho auta.

***

V gestemanskej záhrade
V gestemanskej záhrade

Mučedníčka

S obdivom ku krásam moravského kraja si Erika za oknom auta vychutnávala prvé, nesmelé, popoludňajšie, jarné lúče osvetľujúce cestu domov na Slovensko. Dve hodiny získané skorším odchodom zo seminárneho výcviku, obe ženy strávili čakaním na dopravnú políciu. Mlčky. Každá vodička vo svojom aute. Zotmelo sa. Erika uprela oči hore na nočnú oblohu.

„Blíži sa spln. Aj v novembri bol spln a ťuknutie prednej kapoty auta. Aj vtedy som bola vinná. Aj zakaždým, keď urobím chybu. A oni, tí príbuzní druhej vodičky to určite vedia, lebo určite vždy dodržiavajú dopravné predpisy a ja nie, tak teraz za to budem pykať. Aj za toho vodiča, čo som ho nemala tú česť spoznať. Len lak zo svojho tmavomodrého vozidla nechal na mojom nárazníku. A Kaufland pre istotu ani nemá vonkajšie kamery, aby ich zákazníci neotravovali s problémami, len spotrebne nakupovali. No, ale vtedy, keď mladý vodič nabúral s autom svojho otca do brány oplotenia rodinného domu mojich rodičov som prišla až po nehode. Za to asi nemôžem. Ale asi som to niečím privolala. Aj všetky moje dopravné priestupky, o ktorých viem a policajti ma neprichytili. Aj za tie budem pykať.“ Pokračovala Erika vo vnútornom monológu. „Za všetky prekročenia rýchlosti, všetky nepozornosti na ceste, zákazy aj príkazy.“ Pozrela do spätného zrkadla. „Ktovie, o čom dumá vodička-babička vo svojom aute. Akými duševnými pochodmi prechádza.“ Nevedela. Obe len čakali na ortieľ vyššej inštancie.

Do ticha v tme auta zazvoní mobil.

– „Všetko najlepšie k narodeninám.“ zaznieva z aparátu od bývalej zamestnankyne. Počuje sa ako jej ďakuje, skladá hovor a pokračuje v sebaobviňujúcich úvahách.

Pred cestou na výcvik pozerala film o prvej pohanskej mučedníčke Hypatii z Alexandrie a cestou späť nútene a nechtiac zastane na mieste pomenovanom podľa prvého kresťanského mučeníka, ktorý si pripomíname každý rok v druhý sviatok vianočný a to práve v deň menín neveriaceho Tomáša. Už jej nič iné nezostáva, iba sa obetovať. Veď bezradná babička z patriarchálnej rodiny, kde o všetkom rozhoduje „deda“ má prvýkrát v živote autonehodu. Musí s ňou súcitiť a ochrániť ju od viny, keď ju jej príbuzní chránia. Hypatiu ukameňovali kresťanskí fanatici vo veku 45 rokov. Erika ich dovŕšila práve dnes. „Mňa môžu tiež obviniť a ukameňovať. Ja to zvládnem. S pocitmi viny mám skúsenosti, ale zvládne to tá babička? Vezmem vinu radšej na seba.“

Prúd myšlienok prerušili majáky prichádzajúcej polície.

***

Slzy svetla
Slzy svetla

Ženy za volantom a muži zákona

Po štandardnom postupe na test alkoholu, nasledovalo vypočúvanie účastníkov autonehody a v tom dobehol ďalší príbuzný od domu.

– „Tahle vodička!“ ukázal na Eriku. „Objíždela zprava cez autobusovou zastávku a ohrozila babičku.“

Spoznajúc v predchádzajúcom rozprávaní „babičcin“ obratný vodičský manéver mal zať pripravenú obhajobu svojej svokry pred mužmi zákona. Erika prekvapením rozšírila oči nad jeho konštrukciou o predchádzaní sprava podľa § 15, zákon č. 8/2009 Z.z. Nezmohla sa ani na – „ale ja som iba cúvla za autom vašej babičky a do bezpečnej časti vozovky, aby som nevyčnievala do vozovky.“ Slová jej uviazli v hrdle a naprázdno prehltla.

Odvykla si od konštatovania a nazerania na svet cez názor „žena za volantom“. Arogantných alfa-samcov zo života už dávno vylúčila, tak ju útok zaskočil. Babička tam bola doma. Veď odbočovala k vlastnému domovu a ona cudzinka. Sama. Úplne pozabudla, že tento fakt mohol posmeliť babičkiných príbuzných a precítila tým aj genderovú nerovnosť v predvečer Medzinárodného dňa žien. Znova sa cítila atakovaná verziou príbehu druhého človeka, zas a znova bez možnosti presadiť si svoju verziu a dosiahnuť spravodlivosť. Hneď sa jej sprítomnila minulá vzťahová skúsenosť v podobe pocitu návalu sebatrýznivých vĺn pohlcujúcich celé telo.

– „Vy jste účastník nehody? Videl jste ji?“ postavil sa policajt medzi Eriku a rozhorčeného príbuzného tvárou k nemu a k nej chrbtom. Trochu sa jej uľavilo.

– „Ne.“

– „Tak jak to víte?“

„Predsalen sa s neodbytným príbuzným „všetkovedel a všetkovidel“ baví policajt.“ hovorila si v duchu.  „Niekto túto situáciu snáď vidí objektívne.“ Utešovala sa a počúvala ako pán zať rozvíjal ďalej svoje konštrukcie o nehode, ktorú nevidel, len o nej počul.

– „Uveďte mi zákon, v kterém je to zakázané.“ vyzval ho prvý policajt a on zostal bez argumentov.

Následne sa s druhým mužom zákona presunul k škrabancu na aute a ten mu vysvetľoval:

– To jsou exaktní dúkazy! Kdyby to bylo jako říkate, ryha na aute vodičky by se táhla jinak.“ Započula útržok rozhovoru.

Policajti následne načrtli možnosti riešenia s dôvetkom, že tu nemôžu stráviť „celé své mládí“.

– „Co mám delat?“ spýtala sa jej znova pani vo veku Erikinej mamy tesne pred sedemdesiatkou a s iniciálami mena a priezviska bývalého a s výrazom bezmocného dieťaťa.

– Pani, chcete sa súdiť?

– Nechcu.

***

Blyskáče
Blyskáče

Dobrá karma

Erike zazvonil mobil vo vrecku. Zdvihla.

– „Všetko najlepšie k narodeninám.“ želal jej brat. Usmiala sa a stručne ďakovala. „Vidíme sa v nedeľu na oslave.“ dodala ešte.

– „Už to ví celá vesnice,“ povzdychla si babička, čakajúc vedľa nej v búdke autobusovej zastávky, kým policajti vypíšu Správu o dopravnej nehode. Erika si mimovoľne prečítala nápis na ich aute: „Pomáhat a chránit.“

– „Pánbožko nás má rád, ešteže sa horšie nestalo a odniesli to iba plechy auta.“ zvolila rétoriku blízku staršej generácii dávajúc hodnotu životu.

Konečne prebrala vypísané a podpísané dokumenty. Poďakovala mladým, urasteným policajtom za profesionálny prístup a nadhľad. Babičke zaželala ešte veľa kilometrov bez nehody a pobrala sa konečne domov. Bez viny.

– Nech sa vám dobrá karma vráti.“ zaželala na záver policajtovi, zdvihla výstražný trojuholník ako poslednú divadelnú kulisu zo zeme a všetci aktéri opustili miesto diania.

***

– „O 5 euro jej zdvihnú poistné za rok,“ prevrátila oči kamarátka nad vysvetlením prečo k tak drobnej nehode volali políciu na druhý deň. Zaúradoval strach z vyššej sumy za povinné zmluvné poistenie. „Lacnejšie by ju to vyšlo ako pokuta, ktorú dostala.“

– „Namiesto 50 eurovej investície do zdravia auta, ma oprava vyjde 500 podľa skromného odhadu súkromného automechanika.“ povzdychla Erika a prerozprávala jej celú situáciu.

– „Hlavne, že pravda zvíťazila, spravodlivosť bola nastolená a karma sa uzavrela. V deň tvojich narodenín.“ zdvihli poháre martini s ginom k prípitku oslávenkyni.

***

– „Si ako oco!“ vybuchla mama spomínajúc na minulú udalosť spred desaťročí. „Veru, ani on nevedel za seba zabojovať v konfliktných situáciách. Vtedy pri autonehode ten druhý zaprel smerovku a oco mu škodu za 17000 korún československých musel zaplatiť zo svojej havarijnej poistky.“

Erike sa uľavilo uvedomením: „Je to len naučené. Od otca.“ Lebo ako sa dozvedela na kurze – „čo je naučené, dá sa odučiť“. V dôsledku spoznáva príčinu aj naprieč generáciou. Nastáva nastolenie spravodlivej rovnováhy v transgeneračnom prenose. Čo otca postihlo nespravodlivo, sa u jeho dcéry napráva, aby bolo rovnováhe učinené zadosť. A ona si pre seba berie ponaučenia:

„V deň svojich narodenín zisťujem, že hranica medzi dobrom a zlom je veľmi krehká a z rôznych uhlov pohľadu sa môže javiť inak. V deň svojich narodenín zisťujem, že sa môžem nechať fascinovať tými, ktorí stoja objektívne na mojej strane a nie iba tými, ktorí ma napádajú v menej svojej subjektívnej pravdy. V deň svojich narodenín zisťujem, že môžem byť strojkyňou svojho života a nie obeťou osudu.“

Karma sa naozaj rozbila. Autonehoda ako darček k narodeninám.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore