Otvorený list otcovi

Otec,
píšem Ti tento list, lebo si zomrel v spánku a neviem, či vieš, že si sa do tejto hmotnej reality už nezobudil.

Posledná pieseň a šťastná smrť
Výhliadka na krajinu Bojná, nebo, oblakyVrátil si sa po desiatich rokoch do nemocnice, z ktorej ťa pred desiatimi rokmi poslali domov zomrieť. Koncom týždňa ťa mali pustiť domov. Aj si išiel domov. Do neba. Zaspal si do večnosti. V to ráno, keď si zaspal do večnosti, štebotali vtáci mame pod balkónom. Hlásila sa jar a ona si pomyslela: „Hádam to nie je posledná pieseň.“ V noci sa modlila stále dokola, aby prekonala úzkosť a zaspala, z takej modlitebnej kartičky. Keď som si prečítala jej názov, stálo tam: „Modlitba za šťastnú smrť.“

Veď ja viem, že si posledných desať rokov života nadsluhoval v ledva fungujúcom tele tu na Zemi z lásky k mame. Sestričky z nemocnice odovzdali po bratovi odkaz, že si o mame pekne hovoril. Že máš najlepšiu ženu a že sa o Teba dobre stará. Potreboval si desať imobilne strávený rokov pozerajúc von oknom čakajúc na návštevu blízkych, aby si pochopil, že ani Tvoj brat ani Tvoja sestra ťa do domu, ktorý si so svojim synom vlastnoručne postavil, už neprídu navštíviť.

Potreboval si desať rokov, aby si pochopil, že dedičské a sľúbené záležitosti z Tvojej rodiny, zostanú tak ako sú. Všetky hriechy vašej generácie, zomrú spolu s vami. Dom však videli Tvoji synovci, synovia Tvojho nebohého staršieho brata, ktorí Ti prišli na pohreb. Zomrel si presne na deň štyri mesiace po smrti svojho staršieho brata.

Čo je podstatné pre bojovníka za život?
Kekse a novinyPamätáš sa, keď som ti naposledy do nemocnice niesla tie kekse, čo ti chutia? Nepustili ma, ako vždy na oddelenie (Miracle in cell No. 7), tak som sa s Tebou v duchu zhovárala. Lekár ma informoval o zdravotnom stave. Spýtala som sa Ťa v mysli, či máš silu tu zostať alebo sa poberieš. Hovorila som Ti, že to rozhodnutie nemôžem urobiť za Teba. Zároveň uvádzala milión argumentov, prečo zostať a Tvoja odpoveď bola rovnaká: „To nie je podstatné.“

Keď som Ťa o pár dní zbadala drobného v truhle, pochopila som, že si už nemal fyzickú silu zostať. Bojoval si sám v izolácii, medzi zdravotníckym personálom v maskách, zo všetkých síl až do konca. Bojoval si zo všetkých síl tak, ako v Tvoju dobrú povahu verila Tvoja žena, Tvoja prvá vnučka, aj my všetci ostatní. A psychicky si si svoj očistec na Zemi tiež už odžil. Už len ísť do neba.

Celý život na kolesách
Deň po Tvojej smrti som si po siedmych mesiacoch konečne išla vyzdvihnúť veľký technický preukaz k autu. Do uší mi z rádia zneli retro-srdcovky. Nasledoval ma motorkár. Predstavovala som si, že si to Ty za mlada. Na starej vojenskej úzkej asfaltke cez horu ma nemohol obehnúť. Až za prvou dedinou v Tvojej rodnej doline. Vieš, na tej rovinke. Tak šikovne zrýchlil, ako keď si ma Ty cez prázdniny vozil po dedine na starom Pionieri.

Bicykel v altánkuCelý život motorizovaný – najskôr motorka, potom auto a nakoniec invalidný vozík.

Na druhý deň mi vaša suseda zariadila prednostné vybavenie ŠPZ. „Náhodne“ číslo dátumu Tvojho pohrebu. Vtipálek. Vedel si, že by som ho najradšej zabudla na Tvoju smrť tela a len čakala, kedy sa predsa len vrátiš z nemocnice. Ďakujem za sprevádzanie. Umyla som auto, povysávala ho, ako Ty kedysi svoju prvú škodovku a nachystala ho krásne, nové.

Smútočný event a životný kríž
Okolo pohrebu brat všetko zariadil podľa maminých inštrukcií. Nemusel si sa o nič starať, len sledovať proces ako vždy. Mama Ti nachystala ten najlepší oblek. Vieš ten, čo si mal na bratových promóciách a Tvoju obľúbenú modrú kravatu. Vybrala vám hrobové miesto, ktoré jej v sne rukou ustielala jej nebohá teta, keď pred pár rokmi náhle zomrela. Blízko jej hrobu. Mama Ti o ňom hovorila. A dali sme Ti všetky obľúbené veci, čo si používal, do truhly.

malé čierne mačiatkoJa som si obliekla čierne šaty odkladané roky v skrini na zvláštnu príležitosť. Tá zvláštna príležitosť nastala. Smútočný event. Predstavovala som si, ako si ma v čiernom šate obzeráš a s konštatovaním umelca pyšného na celoživotné dielo hovoríš ako vždy, keď som sa odmalička pred Tebou v nových šatách predvádzala: „Pekná si, Tebe pristane všetko.“ Aj mama šaty pochválila.

Mal si dôstojný pohreb. Slniečko nádherne svietilo. Zdalo sa, že zima sa prehupla priamo do leta. Martinovi sa ušiel kríž. Držal ho počas celej omše pri hlave tvojej truhly a kráčal na čele pohrebného sprievodu. Vynímal sa vysokou postavou, akoby si si ho na túto úlohu sám vybral. Spojilo vás porozumenie v podobnom osude. Keďže obaja ste v období dospievania stratili svojho otca.

Svetlo na konci tunelu
Zomrel si v dobe, kedy tu na Zemi je svetlom na konci tunela protiidúci vlak. Na poslednej ceste sa prišlo s Tebou rozlúčiť veľa ľudí. Roztrúsení po malo vidieckom cintoríne, v rámci bezpečnostných opatrení, podľa domácností. Naša bývalá suseda z paneláku veľmi plakala, keď sa dozvedela o Tvojej smrti. Napísala zo srdca precítený kondolenčný list najlepším susedom. Poplakala som si aj ja. Fyzioterapeut, ktorého si „poslal do riti za to, že Ti zle robí a Ty mu za to ešte platíš“ Ti vzdal chlapský hold ako Majstrovi prostredníctvom sociálnej siete.

Doma všetko v poriadku a oslava zlatej svadby
– Daj tú fotku preč! Nechcem ho ani vidieť. – rozčúlila sa cez slzy mama po pohrebe, keď sa pozrela na Tvoju fotografiu. Vybrala ju sama. Široko sa na nej usmievaš, ukazuješ pekné zuby a si v obľúbenej kockovanej flanelovej košeli. Veď ju poznáš. Mama reagovala ako vždy, keď si si urobil po svojom a ona zistila, že aj tak Ťa nikdy nebude mať úplne pod kontrolou.

dve fľašky vína na kredenci v štýle vintageNa Juraja sme oslávili vašu zlatú svadbu. Priniesla som zmrzlinu, mama uvarila vývar, Tvoja nevesta zemiakovú kašu, Tvoj syn naporcoval rezne z karé a zapili sme džúsom namiesto piva, ako si zvykol a mal rád za posledné roky. Inak, mama sa dosť vydesila, keď si jej potom nad ránom zasa v hodine smrti tela zabúchal zo svojej izby. Zobrala to tak, že si sa prišiel definitívne rozlúčiť. Stále si Ťa sprítomňuje. Necíti si Tvoju ľavú ruku a tvári sa, že je bezmocná ako Ty.

Bolesť zo straty je ešte stále veľká. O mamu sa postaráme, aby nás najbližšie roky mohla manažérsky zamestnať robotou okolo domu. Keď opätovne udrží motyku raz-dva vyzdravie zo všetkých neduhov. Chlapi už stihli stiahnuť tú čerstvú fľašu domácej slivovice, na ktorú si sa tak tešil. No a ja som si znova prečítala namiesto Teba utorkové miestne noviny, dala si k jedlu Tvoju obľúbenú hrudku z miestnej mliekarne a zapila Tvojim obľúbeným Radlerom.

Zastavil sa čas
Zomrel si v deň, kedy sa mení zimný čas na letný. Ako vždy, v takýchto zlomových okamihoch odchodu blízkeho človeka na druhý svet, mi zastali hodiny. Tie keramické v kancelárii, cez ktoré sa občas ozývala babka, Tvoja mama, a zastavovala ich pravidelne v hodine svojej smrti. Teraz zastali v hodine Tvojej smrti. Vymenila som baterku, nastavila som ručičky a oni opätovne natrvalo zastali na rovnakej hodine H. Vytvorila som si teda oltárik nad pracovným stolom a k hodinám zavesila tabuľku „Prosím, nerušiť.“, zelený prívesok z avanturínu s názvom „Šťastná rodina“, anjela a zrkadlo.

Prvých 40 dní po smrti pre dušu
vidiecka krajina v splne MesiacaZomrel si v prvý spln Mesiaca po prvom jarnom dni. Zomrel si v Smrtnú nedeľu. V deň, kedy sa podľa starých zvykov privoláva jar a nádej do našich životov. V deň, kedy sa páli Morena z našich duší, príbytkov a života. Prvých 40 dní je pre odpútanie duše najdôležitejších. Všetko sme urobili správne. V súlade s tradičnými rituálmi. Aj pohrebná zádušná omša bez našej prítomnosti – len online, aj deväť dní horeli sviečky na cintoríne – brat na to dohliadal. Aj sme spálili Tvoje osobné veci, ktoré si označil v sne Tvojej prvej vnučke, pre ľahšie odpútanie. Aj som cítila tvoju prítomnosť na zádušnej omši „tridsatiny“, ktorá sa konala opätovne po mesiaci od Tvojej smrti, v ďalší deň splnu.

Si stále prítomný v mojom srdci, v mojej duši.
Tvoja dcéra

PS: A pozdravuj babku, Tvoju mamu. Aj svata, Tvojho menovca. S bratom a so synovcom si sa už asi tiež zvítal. Pozdravuj všetky blízke duše tam, a raz, keď príde čas, sa teším na Teba – na onom svete.

***
Opierajúc sa o otvorené dvere auta pozorovala nebeskú scenériu a z rádia sa ozývalo: „Dýchaj, dýchaj, chvíľu nevrátiš už späť.“ (Peha, Slnečná balada) Počas zastávky na ceste z druhej zádušnej omše za nebohého otca, za ružového splnu Luny v Škorpiónovi, smerom domov.

 

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Scroll to Top