„Postihnuté dieťa predstavuje kvalitatívne iný, unikátny typ vývoja. Rovnaký stupeň vývoja dosiahne inou cestou.“ (Vygotsky)
Antropoložka na Marsu je zbierkou siedmych poviedok. Sedem príbehov. Sedem stretnutí prírody a ľudského ducha. Sedem prípadov prežitia. Sedem empatických náhľadov do vzácnych foriem života. Sedem príbehov transformácie identity na zmenené podmienky. Píše ich neurológ. Odhaľuje v nich tvorivý potenciál schopností svojich pacientov, ktorí ich uvoľnili vďaka defektu, poruche alebo chorobe. Choroba totiž nemusí znamenať obmedzenie. Stačí si mozog predstaviť ako dynamický a adaptabilný systém a opustiť normy zvané zdravie a choroba. Všetky zložky mozgu totiž vždy spolupracujú vo vytváraní nového Ja.
Farboslepý maliar
Stal sa ním po autonehode v jeho 65-tom roku života, kedy došlo k poškodeniu časti mozgu zodpovedných za vnímanie farieb. Zostala mu šedá špinavá realita a zároveň bohatá predstavivosť významného maliara modernej farebnej abstrakcie. Ale – bez farieb. Z arteterapeutického hľadiska abstraktné obrazy pána I. namaľované tesne pred nehodou indikujú psychopatológiu a premietla sa do fyziológie cez mŕtvicu pred autonehodou. Jeho život jednoznačne spel k zásadnej zmene.
Nervový systém prekladá vlnovú dĺžku do farby. (Young Thomas) Svetlé a tmavé odtiene kolíšu s vlnovou dĺžkou svetla ako hovoria Goetheho zabudnuté teórie farieb. Neurologická pravda potvrdzuje Goetheho a to že farby sú konštruované mozgom. Fakt, že od určitých vecí očakávame určité farby, môže ovplyvniť farebné vnímanie reality. Land pokusmi dokázal, že neexistuje jednoduchý Newtonovský vzťah medzi vlnovou dĺžkou odrazeného svetla a vnímanou farbou. Preukázal, že danosť farby závisí od vnímania celej scény a vlnového zloženia svetla odrazeného od každého bodu. Deje sa tak podľa pevných pravidiel a je možné predpovedať farbu, akú bude pozorovateľ vnímať za kauzálnych podmienok. Z biologického hľadiska u farboslepého maliara ide o poškodenie strednej asociačnej kôry, miesta, kde sa tvoria asociácie. (Zekiho výsledky) Farebné videnie je teda základným vrodeným procesom a súčasťou stupnice našich hodnôt.
Farba + pamäť + očakávania + asociácie + priania = obraz
Farebné jedlá sa stali nenormálnymi, tak začal farboslepý maliar jesť čierno-biele. Nevnímal jemnú gradáciu odtieňov, len ostrý a tvrdý kontrast dvoch základných odtieňov. Nádeje na farebný svet sa mu nenaplnili. Ani vo sne nie. Trpel achromatopsiou, nie hystériou. Rozumom vedel o farbách všetko, ale stratil farebnú pamäť a vnútorné vedomie farieb. Prijal farby ako historickú skutočnosť a namaľoval nukleárny východ slnka, ako ho videl. Čierno-bielo. Začal skúšať všetky vizuálne možnosti, ktoré mu zostali, lebo pokiaľ by nemohol maľovať, nemohol by ďalej žiť. Strach z úplného oslepnutia sa pretransformoval v tvorivý impulz. V horore, aký podávajú bunky našiel farboslepý I. čaro. Rozviedol sa s farbami, zmenil zvyky aj spôsob života.
Objavil nový svet, ktorý my nevnímame, lebo nás farby rozptyľujú.
Vidieť alebo nevidieť?
Poviedka Vidieť a nevidieť je o slepom mužovi, ktorý po 40-tich rokoch uvidel. Po operácii v 50-tke. Vznikol tým u neho problém s adaptáciou na nový zmysel. V akom svete pristál? Čo vlastne uvidel? Vizuálny vnem bez zrakovej pamäte. Škvrny svetla a tieňov. My vidiaci žijeme v priestore a čase. Slepci iba v čase. Vo svete času. Pre dospelého človeka, ktorý ešte len teraz začal vidieť jav a realita nie sú v žiadnom spojení. Ako ich prepojiť s hlasom a hmatom? Musel sa naučiť zrakové a logické spojenia. Farby nemajú vo svete dotykov žiadnu obdobu, a preto sú fascinujúcimi. Skúmal vizuálne usporiadanie sveta. Pri pohľade na fotografiu sa pýtal, ktorý zmysel ho klame – zrak alebo hmat? Dôsledok chýbajúcej zrakovej skúsenosti. Postupne u neho nastal ústup videnia spôsobený citovým stresom. Videnie bolo pre neho mätúce a vyčerpávajúce.
Človek musí zomrieť ako slepý a narodiť sa ako vidiaci, aby dar videnia vedel aj používať.
Posledný hippie
Deti kvetov 1967, acid rock, dlhé vlasy, vnútorná sloboda, „vyššie vedomie“, LSD a svami Bhaktivédanda, uvedomenie si Krišnu na Druhej avenue a súbežne s duchovným osvietením začal Posledný hippie vidieť ako v šere. Po piatich rokoch ho navštívili v kláštore rodičia. S dovolením „majstra“. Hneď potom skončil na neurochirurgii v nemocnici.
Nevedel, že oslepol, nevedel, že nemôže chodiť, ani že je v kláštore. Len si spieval mantry. S neschopnosťou vnímať nové udalosti stratil aj predstavu zraku – čo to je vidieť? Žiadna minulosť, ani koncepcia budúcnosti, iba život v prítomnosti. Spokojný bez citov a pocitov. Bezčasový okamih bez pohybu v kláštore považoval za vyššie vedomie. Dostalo sa mu osvietenia. Pre krišnovcov bol tým človekom, ktorý sa odpútal.
Po operácii mozgového nádoru veľkosti pomaranča zostal slepý, mentálne retardovaný a v 25-tich rokoch života skončil jeho aktívny život. Jeho pamäť, vývoj a vnútorný život sa zastavil v 60-tych rokoch minulého storočia. Písal sa rok 1977. Nepamätá si zachovanie identity v čase. Len izolované fakty. Žiadne súvislosti. Ani motiváciu odchodu z domu, hnev a návrat rodičov k nemu cez jeho bezmocnosť. Nedokázal si uvedomiť príhody, ale pamätal si ich mimovoľne, nevedome, implicitne. Stratil hormonálne riadenú agresivitu a asertivitu aj libido, či chuť k spánku a do jedla. Čelné laloky čoby symbol osobnosti poškodením narušili identitu. Stratil „ducha“.
Čelné laloky majú vplyv na povahu a správanie človeka a výsledkom poškodenia je poddajnosť a pasivita. Stratili sa u neho hranice medzi spánkom a bdením. Keď ho spoločnosť prebrala k životu, bol vždy milý a veselý. Vtipkoval, lebo bol zviazaný s okolím a seba od neho nedokázal oddeliť. Len krátkodobé cesty, žiadne dlhodobé pozorovanie. Hudba sa stala bránou k citom a myšlienkam. V nemocnici si vyslúžil status „sprostáčik boží“. Nepamätal si, že otec zomrel, len stále niečo hľadal a nevedel si spomenúť čo. Svet stratených súvislostí. Má síce poškodený mozog, ale svoju vlastnú dušu. Stratil pamäť, ale nestratil schopnosť lásky a súcitu.
Zažil stav nirvány, z ktorej niet návratu do bežnej reality.
Krajina jeho snov
Iným príbehom je život lekára s Tourettovým syndrómom. Hlboká a úplná identifikácia s rolou chirurga a všetky prejavy syndrómu sú v tom okamihu v nenávratne. Prepne sa medzi pamäťovými stopami a „zabudne“ na svoju chorobu, až kým ho nevyruší impulz zvonka. Panika a hnev naopak zosilňujú príznaky ochorenia a nastávajú po podnetoch vyvolávajúcich negatívne asociácie. Príznaky choroby miznú, keď spočinie pokojne vo svojom strede.
Umenie je podobné snívaniu a všetci sme vyhnanci svojej minulosti, na ktorú spomíname, o ktorej snívame. Spomínanie je vždy rekonštrukciou, nie reprodukciou. Každé spomínanie je proces pretvárania – k niečomu sa vzťahuje, zovšeobecňuje a kategorizuje. Ďalším príbehom je život maliara, ktorý maľoval výlučne rodné mesto tak, ako si ho pamätal pred traumatickou udalosťou. Krajinu jeho snov.
„Tvorivosť je vecou vnútorného života, tokom nových myšlienok a silných citov.“
Je to multiplex izolovaných, živých okamihov. V tejto zbierke okamihov neexistuje „pred tým“ ani „potom“. Postihnutý Aspergerovým syndrómom tvorí umenie, ktoré neprenikne do jeho povahy.
Syndróm savantizmu = syndróm zázračnosti
Postihnutí autizmom nehľadajú žiadnu príčinnosť a vzťahy k vlastnému Ja, mená a udalosti. Ich pamäť je situačná, resp. epizodická. Bez schopnosti nájsť zmysel vnemu a zachovať ho v pamäti. Sú to ľudia bez intelektu a bez identity s neuveriteľnou schopnosťou podržať videné. Tak ako predviedol vo výtvarnom umení geniálny idiot chlapec Stephen. Autisti sú sitá, ktorými prelietajú iné identity bez toho, že by si ich postihnutí ponechali, podržali, osvojili si ich. Nemajú podvedomie (pripomína to fenomén empath – človek, ktorý nemá svoje podvedomie a nakopíruje podvedomie iného a jeho obsahom žije).
U Aspergerovho syndrómu existuje vhľad do seba samých, u klasického detského autizmu nie. V dospelosti sa stávajú divnými, excentrickými, pedantnými a osamelými ľuďmi. Príčinou sa javí vrodená biologická porucha citového kontaktu podľa Aspergera. Podľa Kannera ide o psychogénnu poruchu ako odpoveď na chladné správanie mamy. Geneticky je autizmus heterogénny (viac u mužov) a môže byť spojený s inou genetickou poruchou. Môže byť aj získaný. Asperger videl v autizme zvláštnu originalitu myslenia a vnímania, ktoré neskôr v živote môže viesť k výnimočným výkonom.
Existuje mnoho typov inteligencie, ktoré sú nezávislé jedna od druhej. Ľuďom so syndrómom zázračnosti chýba schopnosť abstraktného myslenia, chápania symboliky, ale majú vysoko vyvinutú vizuálnu, hudobnú a logickú inteligenciu. Zaostáva osobnostná inteligencia (schopnosť vnímať vlastný stav mysle a mysle iných ľudí). Prežívajú málo emócií na to, aby mohli byť uzamknuté v trinástej komnate. Nie je u nich porušená citová zložka ako celok iba cit pre medziľudské vzťahy, spoločenské zvyky, pravidlá, estetiku, symboliku. V ich mysli je niečo mechanické ako u software počítača, bez subjektivity. Trpia poruchou citov a empatie. Autisti majú problémy v medziľudských vzťahoch, verbálnej a neverbálnej komunikácii, obrazotvornosti a schopnosti hrať sa.
„Väčšina ľudí prežíva v génoch, ja možno prežijem vo svojich myšlienkach a v tom, čo píšem.“ Odkaz od Antropologičky z Marsu, akademičky s Aspergerovým syndrómom.
Obsah knihy sa mi čítal napodiv ľahko. Pripisovala som to skúsenostiam z detstva, zdravotníckemu vzdelaniu a faktu, že som sa s lekármi neurológmi stretávala pomerne často ako pacientka. Omyl. Keď som si na záver prečítala poznámku iného neurológa, zistila som, že mi vyhovuje iba štýl písania autora knihy. Plný a ľudský. Písaný z existenciálnej perspektívy. Oceňujem aj podrobné záznamy choroby z biologického hľadiska a analýzu z vedeckého hľadiska pozorovaním, rozhovorom a štúdiom záznamov v rozsahu mnoho rokov. Okrem skvelých záznamov kvalitatívneho výskumníka je kniha, aj správa od človeka. „Diagnózou akejkoľvek nervovej alebo psychickej choroby diagnostika nekončí. Diagnostikovaná choroba nemusí byť totiž iba prejavom vylučujúcim mystické spojenie, ale aj jej prejavom, príčinou, dôsledkom či všetkým súbežne.“
A ja sa cítim ako antropologička na Marse.
Oliver Saks: Antropoložka na Marsu, Mladá Fronta 1997
