Rodinné tajomstvá a mŕtva mačka na ceste

kočičí tarot na pracovnom stole, fľaša bieleho vína a slnečné okuliare„Nie je príroda obrovská mačka? A keď áno, kto ju hladí po chrbte?“ (životopisný film Tesla, 2020)

Vracala sa z Nitry. Už bola takmer doma a odrazu umierajúca mačka na ceste pred jej očami. Prikovaná s rozdrvenou hlavou na asfalte trepala nožičkami, akoby bežala. Otočila auto, aby jej možno pomohla. Dúfala. Aj keď rozum hovoril iné. Už bola mŕtva. Skôr ako by jej telo mohli prejsť iné autá, jej duša opustila telo. V rámci synchronicity hľadala spojitosť. V ten deň nasledovala len jedno auto, auto programátora. Teraz už cestovala späť domov. A stalo sa to v momente, keď jej práve zavolal priateľ. Súvisí to s nimi?

Rodinné tajomstvá. Bývajú osvetľujúce a zaťažujúce zároveň. Zároveň veľmi účinne a nenávratne menia postoje.“ poznačila si do denníka v ten deň po stretnutí s otcovou ešte žijúcou sestrou.

Na druhý deň sa dozvedeli správu o úmrtí otcovho najstaršieho 80-ročného brata a termíne pohrebu. Zomiera presne do týždňa od odovzdania rodinného tajomstva v rode po meči na ďalšiu generáciu. Misia splnená. Erika číta knihy Život po smrti a Za závojom smrti od Ašarata.

***

– Vieš, že zomrel ten známy nitriansky veštec? – spýtal sa jej kolega na stretnutí o dva mesiace neskôr.

Na moment zostala v nemom úžase. Premietlo sa jej prvé zoznámenie sa s ním. O šesť rokov mladší veštec jej na prvý pohľad povedal: „Vy buď veštíte, ale budete veštiť.“ Hneď sa medzi nimi vytvorila vzájomná kolegiálna dôvera. Cítili a rozmýšľali na jednej vlne bez akejkoľvek mužsko-ženskej chémie. V rozhovoroch išli hneď ku koreňu veci a rozprávali sa o používaní schopností a mimozmyslových techník bez predsudkov. Spomínala si. Už bola na odchode, keď ju zdržal, aby vyjadrila svoj názor na klienta, ktorý čochvíľa príde.

ruža na stole veľa zákusku a kávovej šálkyPrišiel mladý muž s obrovským nádorom na pravej strane krku. Kráčal s fyzickým doprovodom, ale nepotreboval ho. Držal sa statočne. Pripravený a zmierený so smrťou. Ten typ zmierenia a prijatia videla iba zopárkrát. Napríklad u mladého muža bez nôh, ktorý k nej prišiel na „skejborte“. Nohy nemal odkedy mu pamäť siaha, na koľajnice sa išiel hrať v predškôlkarskom veku, takže problém s jeho handicapom malo skôr okolie. On si stále žije v psychickej pohode a rieši všedné starosti obyčajného človeka. Muž s nádorom bol zmierený, veštec nie. Veľmi ho chcel vyliečiť. Chytal sa každej slamky. Proti svojej vôli sa ona nad ním zmilovala a dala mu nádej (Nie klientovi. Veštcovi.), že liečenie má zmysel. Malo. Len nie v súlade so želaním zachovania života. O pár dní jej volal. Mladý klient zomrel.

Odvtedy uplynulo 15 rokov. A odvtedy sa stretli niekoľkokrát. Ako kolegovia sa rešpektovali a ona chodila k nemu „vidieť“ subjektívne žitú realitu jeho očami. On zasa počúval jej postrehy k jeho témam. Naposledy ho videla pred pár rokmi. Vtedy sa už venoval rušeniu kliatieb cez rozostavenia rodových konštelácií. Poučená rizikom zahrávania sa s týmito energiami zo seminárov energo-informačnej medicíny a tiež z osobných zážitkov rozostavení rodových systémov, cúvla. Sú sily, s ktorými sa neradno zahrávať. Náhle si uvedomila, aká náročná a život ohrozujúca je ich zaznávaná profesia. A tiež, že niekto tam hore ju chráni. Vie, že ju čaká ešte dlhá cesta životom. Aj keď neľahká.

tarotové karty witch tarotNiekedy sa cítila ako Valkýra – tá, čo odprevádza tých bojovníkov, ktorých čaká skorá smrť. Alebo v inom garde ako Carmen zo seriálu Čarodejnica navždy. Muž po boku čarodejnice je vždy ohrozený smrťou samotnou. Spomenula si na smrť všetkých mužov za posledný rok. Pražský priateľ, ktorého zasiahol transgeneračný prenos nedostatku lásky. Nitriansky veštec. Internetový priateľ na dlhé rozhovory s jediným osobným stretnutím, civilným menom Mirec. Akoby prišla v určitom momente do ich života, otvorili si navzájom srdce, zanechali v ňom odkaz, stopu niečoho nadpozemského a potom išli každý svojou životnou cestou ďalej. Len tá jej je poznačená ich stratou. V priebehu sekundy sa v jej hlave premlelo množstvo myšlienok.

– Aj mňa to zasiahlo. – započula slová kolegu, ktorý k nej prišiel v procese riešenia osobných záležitostí, po výklad od vedmy.

Pozrela na neho akoby bokom, kútikom oka však pozerala k rohu miestnosti, kde reálne nikto nebol. Vytvorila si hypotézy o príčinách smrti veštca, ale v tom ňou prebehli zimomriavky. Neklamný znak toho, že sa týmto smerom nemôže „pozerať“. Na zvedavosť sa niekedy zomiera.

– Zapálim sviečku za pokoj jeho duše. – uzavrela tému.

Každý z nás sem prichádza s nejakým určeným poslaním. On to svoje evidentne splnil. V 24. lunárny deň, kedy sa napĺňajú rodové kliatby a začína nová stavba. V deň, kedy sa vracala autom z Nitry.

***

kvet slnečnice a v pozadí hodiny na stene s modrými motýľmiErika práve prepisovala poznámky na tému straty blízkych smrťou, ignorovala „divné“ pukanie v kuchyni. Veď všetko nemusí súvisieť s nadpozemskými záležitosťami a blúdiacimi dušami zosnulých. A navyše za pražského priateľa na 1. výročie smrti už dnes omša odznela. Vedela veľmi dobre racionálne potláčať a ignorovať prejavy z iného sveta. Chcelo to vytrvalosť a silnejšie dôkazy zo strany nehmotných bytostí, ako napríklad pred rokom ten toaletný stolík zdvihnutý do vzduchu výškovo nastaviteľnou stoličkou. Len tak samé od seba. To sa fakt nedalo nevšimnúť. Keď si odrazu na displeji mobilu prečítala – Mama volá.

– Peťo zomrel! – vydýchla do telefónu s plačom.

– Čo sa stalo? Vieš niečo bližšie? – snažila sa ona obrátiť jej pozornosť na praktickú stránku udalosti.

– Nie, nič neviem. Pohreb je vo štvrtok. – pridala ešte zopár informácií o tom, že ju ťažoba obchádzala už dva dni. Mala rovnaké príznaky ako keď zomrel otcov brat koncom roka a vedela, že sa niečo zlé stane.

adventná sviečka, ikebana a handmadeStarý otec hovorieval: „Marec, poberaj sa starec. A aj sa pobral.“ Pohreb mal na Erikine 18-te narodeniny. Jej mama odvtedy oslavovala a smútila zároveň. Jeho vnuk sa rozhodol ho nasledovať v rovnakom období. Lenže pomerne mladý. Vekom mladší od Eriky. Pohreb má na výročie smrti starého otca. Tak už to v rodinnom systéme býva. Vo vojne zomierajú mladí muži, či už sa v nej strieľa alebo nie. Či už vojnu zažili alebo nie. A nech už má akúkoľvek podobu. Všeobecne spoločenskú v podobe obmedzovania slobody alebo rodinnú v podobe lietajúcich tanierov. Úplne stačí, že sa traumatická skúsenosť zapísala v genetickom kóde rodu.

Budem si ho vždy pamätať ako mladšieho bratranca, čo behal za troma staršími, kým sme s jeho sestrou a zároveň mojou sesternicou, preliezali prašiak alebo skákali na gume či švihadle. Ako chalana s výzorom Kurta Cobaina, čo počúval heavy metal. Ako muža, ktorí s ľuďmi jednal férovo a až priveľmi miloval svoju rodinu.“ zapísala si do denníka.

Erika vstala a zapálila sviečku v kuchyni.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Scroll to Top