Čertovo rebro a kríž nad sebou

Zobúdzam sa v jeden sviatočný deň, fotím východ slnka v podkroví, upratujem záchodík mačke, sypem jej granule a schádzam na chodbu prvého poschodia domu.

– „Zaspala som po polnoci a on o tretej v noci pustil televízor a ráno o šiestej vykrikoval, že chce mobil, aby v telke vyhral 300 eur, lebo pozná odpoveď na otázku – volajte na audiotext.“ Sťažuje si bezradne mama od rána.

Večer sa dozvedela smutnú správu, že jej najlepšia priateľka, pacientka DSS-ky pre Alzheimerovu chorobu, už krváca z konečníka. Dostala transfúziu krvi a s veľkou pravdepodobnosťou zomiera. Z ľútosti jej stúpol krvný tlak. Odmerala si ho novým tlakomerom, ktorý som im obom darovala pod stromček a stúpol jej o chvíľu ešte viac. Na dôvažok sa nevyspala. A hneď ráno začína perne. Z otcovej spálne vanie pach výkalov. Mama otca prebaľuje a frfle, že zasa musí prevliecť odvčera čisté posteľné prádlo. Zatváram dvere do kuchyne, otváram okno a začínam pripravovať vajíčkové chleby na raňajky.

– „Človek si zvykne na všetko.“ ako často povzdychne mama. Premietam si tiež výrok jej rovesníčky-kamarátky v dôchodkovom veku, ktorú sme v rámci udržiavania ľudovej tradície Všetkých svätých stretli počas nekroturistiky na cintoríne, kde sú pochovaní moji starí rodičia a prastarí rodičia zo starého otcovej strany. Sťažovala sa jej na svoje ťažký údel ako to vie len žena žene a ona reagovala:

– „To máš lepšie chlapa prebaľovať, ale predstav si, že by si s ním musela každý deň spávať, aby si náhodou nenašiel druhú, mladšiu.“ Hold vzťahové záležitosti, sexuálny život, starostlivosť a prebaľovanie sú dôležité témy kamarátok v každom veku.

Kríž nad sebou

Prebalený otec vstáva z postele, pomaly sa sám presunie na vozík, do kúpeľne a odtiaľ do kuchyne. Chrbát ho už nebolí. Vyhladol. Vyzerá lepšie ako pred sviatkami.

Pred pár dňami prichádzam k otcovmu lôžku a on urobí rukou vo vzduchu nad sebou kríž. Zaspal pri otvorenom okne na posteli po veľkej potrebe s holým zadkom. Mama v tej chvíli spala vo vedľajšej izbe po páde na cestičke do kurína. Dávala akurát sliepkam žrať, pozerala či zniesli vajíčka a šmyklo sa jej na kuracinci. Prezliekla sa, umyla, dala oblečenie prať, automaticky vytesňujúc bolesť a od úľaku zaspala. Otec stihol za polhodinu nachladnúť a v bolestiach sa nedokáže ani posadiť. Nie dobrý základ pre pohodové strávenie Vianoc. Pokiaľ zostane ležať, tak to môže byť začiatok konca jeho života.

Mama je za to, aby sme zavolali lekára. Prichádza na druhý deň. Prevedie akupunktúru a o hodinu je na tom otec ešte horšie ako bol pred tým. Novalgin otec konzumuje ako cukríky. Mama ho hreší, že to tak často užívať nemôže. On sa správa rozhorčene a kričí ako typický závislák, ktorému berú jedinú radosť zo života. Doliečovák počas sviatkov nemá význam riešiť. Všetci sviatkujú alebo túžia sviatkovať a okrem aktuálnych bolestí by mohol prísť z nemocnice s bonusom preležanín. Rýchlo v hlave prehodnocujem, koho zavolať. Jogistka-fyzioterapeutka je sama v zdravotných a psychických problémoch, ďalšia opatruje v Rakúsku, chiropraktik ďaleko a vraj je v súčasnosti viac v krčme ako použiteľný, jednoznačne liečiteľ z neďalekej dediny, ktorý sa venuje aj krvavému bankovaniu.

Verím mu po vlastných skúsenostiach a do hodiny je hotový. Sval musel „chytiť“ z dvoch strán a napichnúť v dvoch etapách. Keď liečiteľa veziem po ceste späť do práce k nemu domov, pýtam sa ho, či jeho schopnosti niekto zdedil alebo či remeslo niekomu odovzdáva a on začína minulosťou.

-„Moja nebohá mamka nás mala osem a zdedil som ich iba ja. Mamku volali aj do nemocnice k ťažkým pôrodom, aby pomohla a mne sa dar objavil po úraze v sedemnástich. V Rusku, kde som pracoval, ma volali aj chirurgovia, keď bolo treba pomôcť spriechodniť dráhy cez jazvy po operácii. Tam je to iné ako tu, tu sa to nerobí, iba farmaceutické lieky a potom sú komplikácie. Dalo sa tam kúpiť potrebné náradie, ale to som nechal  jednému chlapcovi, ktorého to bavilo a vyzeral, že má talent. Tu sa zatiaľ neukázal nikto. V Reflexe dávali, že pohmatom z ruky odčítať fungovanie nervových, lymfatických a cievnych dráh dokážu len traja ľudia na svete. Ja som štvrtý, len nikto o mne nevie.“ Zažartoval svižný pán v dôchodku.

Ekonomická vsuvka a hrdinské opatrovateľky

Peniaze za ochotu dáva mama úplne samozrejme aj lekárovi, aj liečiteľovi. Lekár si výjazd a zákrok vyúčtuje súbežne aj cez poisťovňu, liečiteľ má iba to, čo dostane ako dar od ľudí v núdzi, ktorým pomôže. Zatiaľ má mama zaplatiť z čoho, veď dostáva opatrovateľský príspevok až vo výške 90 eur mesačne. Plienky som vybrala v zdravotníckych potrebách na predpis, do nemocnice otec nejde, tak nám ich zostane viac, lebo mama ho prebaľuje pravidelne a prebaľuje iba jeho, žiadnych iných spoluležiacich doma nemá. No a za plnú tašku liekov z lekárne doplatila len 50 eur. Kamarátkina zamestnankyňa v kebabe, kde som sa zastavila na rýchly obed, dostávala na sestru so svalovou dystrofiou iba 60 eur, kým nezomrela a tiež potrebovala prebaľovať a meniť posteľné prádlo aj niekoľkokrát denne.

Nedávno, cestou do mesta, som zastavila na križovatke stopárke. Zmeškala druhý prípoj na tretí autobus do práce. Teraz už autobusové dopravy nespolupracujú ako kedysi a spoje nenadväzujú kontinuálne jeden na druhý. Je to iba na dohode „autobusárov“, čo sa poznajú, nie podniková záležitosť. Ona sa stará o svojich rodičov o dedinu ďalej a otec ju zdržal, lebo čosi potreboval na záhrade a už toľko nevládze, hneval sa a kým mu pomohla, tak sa jej dochádzka na dvanásťhodinovú službu do nemocnice skomplikovala. Spoľahla sa, že ju nejaký dobrý človek vezme.

Usmiala som sa. Vzala som ju v zmysle môjho karmického záväzku: „Vezmi troch stopárov, za to, že si jedného z nezmyselnej bezpečnostnej zásady nevzala a celý deň na to myslela.“ Je príjemná, jemná, veľa hovorí o druhých a o rodičov sa stará sama. Predbiehame „jej“ autobus v nasledujúcej dedine. Vystupuje v blízkej strediskovej obci a želá mi, nech sa mi darí. Možno nabudúce spoznám celý jej životný príbeh.

Slovensko vychováva silné ženy opatrovateľky, ktoré si poradia za každých, aj najtvrdších okolností, vyčarujú veľa aj z mála a po smrti príbuzných môžu ísť za lepším zárobkom do blízkych nemecky hovoriacich krajín odovzdať svoje skúsenosti. Akiste iba v prípade, že tých príbuzných v zdraví prežijú. Mamina kamarátka a zároveň bývalá kolegyňa sa po trinástich rokoch opatrovania imobilného a nehovoriaceho manžela lieči na depresiu.

***

Unikám z aktuálnej reality sociálnej pracovníčky na moment do svojho sveta. Triedim pracovný materiál, kreslím s neterou, ktorá chce byť  akademickou maliarkou a fotím skorý západ slnka. Dokončujem rozrobenú prácu a dostáva sa mi ocenenia. „Za výborný prospech a vzorné správanie v roku 1981-82 od ZRPŠ“ Čertovo rebro. Čítam názov na obale knihy. Od Vladimíra Ferka. Príjemné objaviť počas upratovania podkrovia (nadvedomia) množstvo kníh získaných za zásluhy, v súťažiach a prečítaných v detstve. Zlomok toho, čo som si stihla neskôr za 25 rokov nastrádať.

Schádzam na chodbu prvého poschodia domu. Otec sa už môže okúpať aj oholiť. Presadá pomaly z postele na invalidný vozík určený na kúpanie.  Mŕtva ruka mu nepomáha a mŕtva noha ho neposlúcha.

– „Čo sa smeješ?“ Znervóznie bezmocnosťou znova mama k večeru.

– „To ja tak plačem.“ Zasmeje sa otec a ja mu utieram krvavú škvrnu na podlahe z poranenia členka o hranu invalidného vozíka.

***

„Ďakujem za dnešný deň, otváram srdce láske a posielam svetlo do tvojho života.“ Zajtra začínam odznova.