Transformácia – Last minute vidiek

Tá pani, čo má zajtra narodeniny
Cítim sa ako vo sne. Alebo ako hlavná aktérka v scéne obľúbeného filmu. Všetci v bare mi spievajú: „Happy birthday!“ Sfúknem sviečku na efektne šľahačkou ozdobenom zákusku. Ponúknem priateľov, ktorí pre mňa oslavu na rýchlo spískali. Som dojatá a zahĺbená do seba. Vychutnávam. Úsmev mi však postupne mizne z tváre. Obzerám sa po priestore štýlovej krčmičky s pocitom stupňujúceho sa napätia v srdcovej čakre a solar plexuse. Na stenách ma zaujmú obrazy tvárí od neznámeho umelca ako tváre duchov po smrti tela. Plytko dýcham a a skôr ako sa stihnem zamyslieť, na opačnej strane baru zaznie tupý náraz a ženský výkrik. Ideme tam spolu s kamarátkou a podávame prvú pomoc. „Tá paní, co ma zítra narozeniny říkala, že byl bledý už když přišel sem.“ zreprodukuje neskôr môj výrok majiteľka baru pohotovostnému lekárovi skláňajúcemu sa nad zinfarktovaným zákazníkom.

„Tak dlhé indiánske meno som ešte nepočula.“ usmieva sa Bárbra. „Tá paní, co má zítra narozeniny.“

Vnímam znamenie a sama pre seba si povzdychnem: „To bude teda rok!“

Otrasná matka
„Deti. Chcú všetko, čo máte, a chcú to hneď. Je im jedno, že vám dupú po bruchu alebo ničia sexuálny život, a môžete na to vziať jed, že je im totálne fuk, že ste v noci spali iba štyri hodiny. Deti a ich protoverzie bábätká nezaujíma hypotéka, úspory na dôchodok alebo fakt, že takým spôsobom predlžujú vaše prsia o pätnásť centimetrov. Chcú, aby ste odišli z práce a venovali sa im. Bábätká neznášajú vaše priateľky a chceli by, aby ste to odporné psisko (mačku) vzali k jazeru – najlepšie k takému s eutanáziou. Každá osoba, fyzická potreba alebo driemota, ktorá od nich odpúta pozornosť len na päť sekúnd, je ich prirodzený nepriateľ, ktorého treba zničiť hlasným, neutíchajúcim revom.“  Dámy, položte si ruku na srdce a odpovedzte si úprimne, koľké v opise bábätka z úvodná pasáže knihy Otrasná matka nachádzate svoje biologické či adoptívne deti a koľké svojho partnera?

Matka a stroj času
V kapitole „Práve ste sa impozantne zosypali“ v piatej časti knihy s názvom „Niekedy ste tá krava vy“ poučenie píše, že matka, ktorá nemala „hysák“, nestojí za zoznámenie. Na hysterické momenty píšuce sa do rodinných análov sa spomína o 50 rokov na vašom kare za výbuchov smiechu pozostalých príbuzných. V každom prípade, ak vás deti vytočia do nepríčetnosti, tromfom vo vašom rukáve je, že ste s nimi mohli ísť na potrat. Samozrejme nebudete o tom rozprávať trojročnej dcére, ale počkáte si, kým bude mať 15 a urobí doma žúrku počas vášho vycestovania. Poviete jej na alkoholom poliatom gauči, ogrcanom záchode a rozbitých dverách niečo, čo ona povie svojej dcére, keď jej zmasakruje byt: „Mohla som ťa dať preč. Ale neurobila som to. Nemáš za čo, doriti! A teraz poupratuj tento bodrel a nech sa to už nikdy viac nestane, lebo postavím stroj času a obidve nás vezmem naspäť do dňa, keď som ťa počala.“ slovami autoriek knihy Otrasná matka. Tak tých pätnásť som premeškala.

Posraté šťastie
Takmer dva mesiace po narodeninách, vo svetlej časti roka po Valpurginej noci ukladám ďatelinové štvorlístky vyrastajúce na parkovisku nášho domu medzi prvú a poslednú stranu s vyznačenými lunárnymi dňami červeného diára na rok 2014. Počúvam mimovoľne fundované reči realitnej maklérky a balím si veci.

Príručka Otrasná matka buď mi sprievodkyňou, pretože žiadna matka nie je hodná zatratenia a výrok psychologičky z výcviku nápisom tesaným do kameňa: „Každý má právo, aby si svoj život posral sám.“ Neskôr ho kamarátka zaklincuje vlastnou skúsenosťou s deptátorom projektovanou na všetky ženy: „A keď sme mali poserov chlapov, obliekli sme si za nich nohavice a tým sme absentovali v roli matky. Aj tak sme urobili najlepšie ako sme vedeli. Čo nás naučili naše mamy, dali sme.“ Tak hor sa do domu k mojej mame. Spoznať, čo mi dala. Čo je moje a čo od nej odkukané.

Rodinné striebro
V dome mojich rodičov sa zoznamujem s rodinným striebrom – porcelánovou šperkovničkou v tvare zdobeného vajíčka od sestry starej mamy – tety Milky darovanou mame na 60-tku; mosadzným džbánom a striebornou misou od nebohej kamarátky; mušľou z dovolenky v Bulharsku od tety Drahušy; drevenou vázou z kúpeľov od bývalej šéfky z práce; čiernou soškou írskej hrdinky od brata. Pripomínam si čierny kovaný svietnik a loďku z dovolenky v Bulharsku po starej mame; mosadznú Aladinovu lampu získanú v Poděbradoch po starom otcovi; loďku zo Sliačov, kolovrátok z Piešťan, zelenú takmer storočnú vázu, misku, ručne maľovaný porcelán z miestneho kaštieľa ako výslužkou prapredchodkyne a iné pracholapačové artefakty.

Prikladám sošku Panny Márie od nevlastnej praprababky Jurečekovej. Odkladám ťažký mažiar po praprababke na najvyššiu kuchynskú skrinku do rohu kariéry podľa feng šuej. Nápis 1914 – 1916 na ňom sa mi zasociuje teraz v roku 2014 – 2016 a začínam vybaľovať veci z kartónových krabíc. „Keď sa budeš sťahovať 3 – 4 krát veľmi rýchlo zredukuješ počet vecí.“ ubezpečuje ma s úsmevom brat v najťažšom momente zmeny. Verím. Všetky veci, ktoré u mamy nechám, tak ich zachová a ukáže ako posvätné relikvie našim prapravnúčatám. Keď sa ich dožije. Brat s otcom sa čudujú, či si otváram kníhkupectvo, lebo mám viac kníh ako vecí na oblečenie v šatníku. Ja čítam a začínam rekapitulovať.

Last minute vidiek
V prvý deň bývania v rodine, z ktorej pochádzam, rozlepím oči a za oknom na poli zajac prehopkáva zelený jačmeň. Pripojenie k internetu ako v roku 1997. Za strešným oknom nad jedálenským stolom si lastovičky stavajú hniezdo. Mama v kúpeľoch, otec v nemocnici. Prvá hipoterapia za mnou a chôdza na široko. Strihám šalviu napoludnie presne podľa bylinkových príručiek, triedim listy od kvetov a zvyšné stonky sypem sliepkam pre lepšiu kvalitu domácich vajec, podvečer strávim pod čerešňou, sledujem v predzáhradke meniace farby lupeňov ruží v lúčoch zapadajúceho slnka a večer natieram spálený chrbát krémom s panthenolom. Last minute vidiek s wellnes – nohy v lavóre a pivo v ruke.

Veľa naraz v skratke
„Neželali ste si náhodou vyriešiť veľa vecí naraz?“ pýta sa ma karmarušič, keď identifikuje otvorenú kliatbu. Prejavovala sa ako psychosomatické ochorenie a komplikovala vôbec fyzické fungovanie. Ťažké nohy, ťažkopádne myslenie so zabúdaním základných vecí, psychológ by hovoril o somatizácii psychického stavu. Je to možné. Deje sa mi toho veľa naraz. Už dlho. Ani to nestíham sledovať, tak vypúšťam rozumovú kontrolu nad situáciami.

Po návrate rodičov nastupujem na ambulantnú kúpeľnú liečbu ja. Hydroterapia, balneoterapia, hippoterapia, agroterapia, arteterapia, psychoterapia a liečbou je vlastne len byť. Bociany klepocú na lúke vedľa obecného parku, kuny v noci na poľných cestách blýskajú očami, líšky štekajú, srny sa napájajú pri prameni na roli, laňka so srnčiatkom vyjedajú budúcu možno úrodu, myši hrach a bažant pyšne tróni v tráve na dohľad z okna kuchyne. Čítam Čtvrtky v parku a počúvam mamine rovesníčky, čo by boli urobili pred dvadsiatimi rokmi, kedy ešte mali silu pripraviť si pôdu na iné prežívanie dôchodku. Kniha ma nalaďuje len tak si žiť a všetky závažné udalosti nechať  okolo bežať.

Strihám a následne suším pažítku, medovku, mätu a levanduľu počas splnu. Čistím a upratujem poháre na zaváranie pred sezónou v pivnici (v podvedomí). Objavujem v polici moju modro-zelenú štólu s vtkanými striebornými nitkami spred tridsiatich rokov, spomínam na udalosti z detstva a vyrážam na krátke cesty.

„Mám vás rád.“

Ťukám sms do my phone vstupujem pred garáž nevšimnúc si cúvajúce auto. Prudko pribrzdí a príťažlivý šofér sa mi blízko Prievozskej v Bratislave ospravedlňuje: „Prepáčte, nevidel som vás. Ospravedlňujem sa, takmer som vás zrazil. Mám vás rád.“ Nastupuje do auta a odchádza. Zanecháva ma stáť s otvorenými ústami, plnou taškou bioproduktov a pohladením na duši. Niektorí muži vedia prekvapiť. Uznávam však, že iní kapitáni Titanicu, piráti z Karibiku sú príťažlivými iba dovtedy, kým si nezložia slnečné okuliare, neoholia bradu, neostrihajú vlasy alebo narcisticky neprehovoria pred vašimi priateľmi na facebooku.

Neskôr prostredníctvom Čarovnej flauty v SND si vychutnávam skvelý zážitok na preopakovanie mužsko-ženského princípu v mystickom kontexte podané jednoducho a krásne pre deti (aj naše vnútorné dieťa) a otec mi rozpráva ako murovali s kamarátom od fachu záchody v Slovenskej filharmónii. Kultúrne zážitky prekladám sledovaním krásy jednoduchosti prírodných úkazov na vedľajších cestách druhej triedy. Navštevujem s kamarátmi arborétum v Mlyňanoch, hrnčiarske trhy v Pezinku, oslavujem v Modre, nasávam atmosféru keltskej histórie pravidelnými cestami cez Machnáč, sťahujem a dávam reštaurovať starý nábytok po učinke, starej nevládnej tete od Nitry, ktorú opatruje mamina kamarátka a kochám sa krajinou. Kochám sa ako doktor z filmu Vesničko má středisková. Zapisujem do pamäte pohľady pre bohov. Na cestách.

Zjavenie Panny Márie na cestách a biela nevinnosť
„To si vtedy zapadla s autom Na zjavení?“ pýta sa ma z ničoho nič otec po návrate z dovolenky pre dôchodcov, z „doliečováku“ v prestávke futbalového zápasu z polohovateľnej postele a naráža na moje nočné dobrodružstvo.

„Na zjavení?“ docvakáva mi a zabudnuté slzy mi spolu s poznaním zalejú oči.

„No!? Tam sa zjavila Panenka Mária a je to kúsok odtiaľto.“

Ja viem. Za zalesneným kopcom, na ktorý pozerám z okna obývacej spálňo-pracovne. Ono to aj ako zjavenie vyzeralo. Malý strieborný Japonec otriasajúci sa hudbou z osemdesiatych rokov minulého storočia uprostred zeleno-jačmennej dolinky medzi agátovými a inými listnatými lesmi zapadnutý v blate v búrke pred polnocou a veľký ťahajúci traktor s hláškou traktoristu pretínajúcu ranný spev vtákov: „Tak toto mi nikto neuverí!“ Ani v dedinskej krčme.

Zablatená od hlavy po päty vyťahujem pred domom z útrob auta snehobiely nábytok, zrkadlo s bielym rámom a iné biele doplnky. Symbolika mi osvecuje unavenú hlavu. Veziem miestnemu traktoristovi za záchranu môjho štvorkolesového japonského priateľa rodinný poklad – domácu slivovicu. Brat mi preprogramuje GPS navigáciu pred cestou do Prahy. Následne si v miestnych novinách čítam článok o úprave a čistení miesta incidentu dobrovoľníkmi. Trom deťom sa tam práve pred 67-imi rokmi zjavila Panna Mária. Trom dospelým – kamarátovi, kamarátke a inému traktoristovi, ktorí ma po poľných cestách hľadali polovicu noci, sa po 67 rokoch zjavujem ja. Splácam svoju karmu. Nie je podstatné, čo je vonku, ale to čo je v duši.

Svetlo na druhom brehu a svätojánsky orechový likér
„Vtedy sa o tom nehovorilo. Netušila som, že som prežila zážitok blízko smrti.“ listuje mama staršiu literatúru od Raymonda Moodyho Svetlo na druhom brehu z mojej knižnice. „Mala som 16 rokov. Kázali mi rátať. Ja som rátala do 56 a potom mi pridali rajského plynu.“

„Aj ťa v priebehu operácie oživovali?“ zaujímalo ma a v hlave som si premietala príhodu, ktorú nám rozprávala v detstve. Ako skoro zomrela na operačnom stole, ako sa jej pred očami premietol v jednej sekunde celý život a ako sa potom vrátila späť do tela a zobudila.

„A čo ja viem?“ mykne plecom. „Len viem, že keď som sa vrátila domov, všetko mi pripadalo cudzie.“ a dodáva: „Daj tam ešte kúsok pomarančovej kôry.“ Do 5-litrového pohára pridávam kôru z polovice citróna, kúsok škorice, vanilky, zázvoru, 6 bobúľ nového korenia, 5 voňavých klinčekov, štipku fenikla a štipku anízu,20 zelených nakrájaných orechov natrhaných na svätého Jána. V svätojánsku noc prísady zalejeme dvoma litrami vodky a necháme lúhovať 14 dní. Po precedení pridáme ¼ litra cukru. Orechový likér z magickej noci pokladov vyrobený v najsvetlejšej časti roka pre radosť a pohodu je hotový. Mama došije zopár ďalších vrecúšok na sušenú levanduľu a mne dochádza, že som sa jej vlastne ani nemusela narodiť.

Éterické post scriptum
„Pozdravujte pani doktorku a tú éterickú bytosť, ktorá mala narodeniny.“ Vyjadruje poďakovanie blondínka prostredníctvom barmanky, kde sme oslavovali moje tohtoročné narodeniny a asistovala som Bárbre v záchrane fyzického života nemeckého priateľa blondínky ohrozeného infarktom a blondínkinho psychického prežívania.

Usmievam sa. Počúvam správu spätnej väzby od neznámej ženy, príbehy intuitívnych naratívnych terapeutov – mojich rodičov, spracovávam cez vlastný život prenosy a protiprenosy zo vzťahov k priateľom (lebo všetci sú moji minulí, prítomní alebo budúci klienti), zachraňujem seba a odrazu viem, že som doma. Doma, kde sa nemusím na nič hrať, iba byť. Som doma. Vo svojom strede. Bez ohľadu na priestor. Lebo, čo má prísť, príde a ako hovorí brat: „Niektoré udalosti si skôr či neskôr, či chceme alebo nechceme, zažijeme.“