Stretko duší vo výprave za poznaním začalo v prvý deň solárneho obdobia zvaného Letný slnovrat 21.6.2019 o 17:54 hod. LSEČ. Toto obdobie začína, keď Slnko dosiahne 90 stupňov a končí keď dosiahne 105 stupňov na ekliptike, to znamená trvá od 21.6. do 6.7. Je spojené s vyvrcholením regeneračných síl prírody a človeka. Je spojený s množstvom rituálov, zvykov a legiend. Najznámejšie sú pálenie ohňov na počesť oslavy sily Slnka (v kresťanskej kultúre známe ako svätojánske ohne). My sme ho oslávili nežno-krásno-poeticky v Slovenskom raji. V čarokrásnej doline „na konci sveta“ v srdci Poráčskej doliny, kde si oddýchne telo a rozveselí duša.
Po prednáške Milana Schirla zo súdka tradičnej čínskej medicíny na tému huby a zdravie sme si vypočuli Svetlanov koncert nádherných piesní v hľadaní Súvislostí a odozneli aj vo vesmírnej vibrácií 432 Hz. Súhlasím aj s Einsteinovým výrokom, že: „V živote je všetko vibrácia.“ ako uvádza na svojej stránke aj Juraj Tkáč výrobca zvonkohier a potvrdzuje Rasťo Hriňák so spievajúcimi misami a inými nástrojmi v rámci Muzikoterapie. O šesťuholníkových harmonických vibráciách včelích plastov oslobodených od duality, s dvoma dávkami viery (2×3) v rytme štyroch svetových strán a štyroch ročných období a expanzii v piatej dimenzii pentagramu sme diskutovali o symbolike čísel.
Od Milana Vargu sme sa dozvedeli ako pracovať s virguľou, a že geopatogénne zóny sú spomenuté aj v Stavebnom Zákone ako uvádza aj na stránke dracie-zily.sk: § 47 – písmeno J.: „Stavby sa musia navrhovať tak, aby: bola zabezpečená čo najväčšia ochrana stavby pred ….. vplyvom geopatogénnych zón, bludných prúdov a podzemných a povrchových vôd,“ ….“
A domov som si odniesla Etnografiu Slovákov v Uhorsku od Jána Čaploviča (1780 – 1847) ako darček, aby som nezabudla, že aj v minulosti sa diali záhadné a nevysvetliteľné udalosti (zaznamenaný príbeh Katalepsia o 16 týždňov dlhom spánku muža v jaskyni na strane 50), verili v ľudové liečiteľstvo a povery a mnoho zvykov a obyčajov sa zachovalo do dnešných časov.
***
– Povedz mi číslo strany! – obrátila sa na mňa z malého pódia Saša, autorka zbierky Básní z neba Večnosti.
– 38. – odvetila som prvú asociáciu.
Ona nalistovala stranu v knihe a začala prednášať ako Vedma:
Ježiškove papučky
Kedysi dávno za siedmymi horami,
žilo malé dievčatko,
čo plakávalo nocami.
Len jednu starosť malo,
pri vyslovení „nič“
ju srdce bolievalo.
A tak sedela a plakala
uprostred noci sama
a cez deň ju do prírody
vzala vždy jej mama.
Kvety, stromy, lesné plody, voda,
len po jedných kvetoch
nestúpala,
vedela, že je ich škoda.
Kvietočky maličké vo farbe modrej,
žiarili pri dotyku na jej rúčke drobnej.
A tak medzi nimi jemne a ľahúčky
spievala, že sú to
Ježiškove papučky.
Na gitaru hral podmaz Jano Svetlan Majerčík a vizuálne atmosféru dotvárali nežné obrazy slovanských bohýň od Jána Nehoslava Vrabca.
***
Pieseň budúcnosti, ktorá sa nám v stretnutí spriaznených duší počas najkratších nocí letného slnovratu preklopila z nevedomia do ľudského vedomia, môže pretrvávať až do zimného slnovratu. Symbolicky tým spúšťajúcim sa horiacim kolesom z vrcholkov hôr sa stal kotúč poznania a vedomia, že sme tu.
