Každý rok mi začína spolu s čínskym lunárnym rokom a Had pre svoj čistý jin a ženskosť pôsobí priam fascinujúco na predstavivosť. Umelo vytvorený gregoriánsky kalendár je súčasťou vonkajšieho kolobehu sveta a pre mňa znamená iba niečo ako ovládať cudzí jazyk, aby som sa dohovorila s tými, ktorí podľa neho fungujú. Pre mňa je tento rok červeno-čierny alebo aj červeno-šedý. Z hľadiska arteterapie mi farebná kombinácia asociuje kresby pani, ktorá prežila koncentračný tábor, ale z toho pozitívneho pohľadu ide o predzvesť výrazných udalostí. Po vzhliadnutí môjho kyvadlového protokolu vypracovaného šamanom z prelomu tisícročí je práve tento rok môjho života rokom ďalšej príležitosti na kariérnu zmenu. Môžem aj nemusím ju spájať s ukončením druhého stupňa vysokoškolského štúdia.
Doba temna a pádu
Z hľadiska kolektívneho nevedomia, tak ako som v minulom roku vnímala atmosféru Veľkej francúzskej revolúcie šíriacej sa energoinformačnými vlnami, teraz nastupuje naladenie staršieho dáta z časového hľadiska – stredovek. Samozrejme od skutočného stredoveku civilizácia zaznamenala pokrok. Železné košele už vyrábajú z podstatne príjemnejšieho, ľahšieho a farebnejšieho materiálu. A hlavne ju môžu nosiť bez ostychu aj dievčatá. Nastáva doba Jany z Arcu. Miestami mi struna naladenia skáče do obdobia pádu rímskeho impériá. No nezabavíme sa, keď už Titanic II má vyplávať v roku 2016?
Nevedomé programovanie
Keď som bola malá a trávila čas na prázdninách u starých rodičov, vždy som sa pýtala, prečo nebývame pri malej plytkej riečke v mlyne, ku ktorému vedie most. Len tie pasúce husy zodpovedali kritériám obrazu v hlave. Neskôr som ten obraz spojila s minulým životom, s pribúdajúcim časom s Provensálskom a teraz som si uvedomila, že bývam na mieste, kde bol kedysi mlyn, v súčasnosti regulovaná riečka tiekla popred náš dom a viedol k mlynu most. Ako zvláštne sa plnia túžby. Presne zodpovedajú neúplnej imaginácii nevedomého mága zasadenej do iného času a priestoru.
Február – mesiac knihy
Napriek tomu, že február je najkratším mesiacom v roku, trvá pocitovo najdlhšie. Vďaka dlhším dňom a ešte stále prevládajúcej zime. Výnimku tvoria len posledné slnečné dni, ale dosť o počasí. Pre mňa bol mesiacom knihy. Chcelo by sa mi povedať namiesto marca, ale povinné štúdium odbornej literatúry ma od zajtra neminie, takže nič. Teraz sa veľa hovorí o stravovaní, vyberám teda jednu z prečítaných: „Richard Béliveau/Denis Gingras: Výživa ako zbraň proti rakovine“ a zopár podnetov na zamyslenie k nej.
Znaky civilizačnej rakoviny
Šesť charakteristických znakov rakoviny:
- neregulovaný rast
- odmietnutie riadiť sa pravidlami
- rezistencia voči bunkovej samovražde
- schopnosť tvoriť nové krvné cievy pre rast
- nesmrteľnosť = nekonečné rozmnožovanie
- schopnosť napádať a podriadiť si tkanivá organizmu
Keď je bunka vystavená vonkajšej agresii, najskôr ju berie ako skúšku, aby ju zvládla. Lenže bunka je útokom vystavená počas celého života, až dospeje do bodu, kedy zabudne na svoje skutočné poslanie byť súčasťou celku. Vzbúri sa, aby získala slobodu. Ak je organizmus zdravý s adekvátnou výživou, vie sa vysporiadať s rebelmi pre zachovanie života celku, vybudovať si rešpekt. V opačnom prípade izolovaný vyhnanec prestáva reagovať na spoločenské pravidlá a začína rakovina.
Agresor a obeť – boj odohrávajúci sa na psychickej úrovni
– Ale veď ja som tá obeť! – poviete si. Mňa sa to netýka, som v tom nevinne. Položte si, ako často ste dovolili iným ľuďom okolo vás, aby sa správali podľa princípov rakoviny k vám alebo niekomu inému? Zo strachu ste nereagovali. Zo strachu, ktorý pohlcuje gama lúče vysielané agresiou a tie opakovane napádajú bunky. Keď bunka prestane rozumieť tomu, čo sa deje za jej hranicami, stratí svoju prepojenosť. Bunka sa oddeľuje do Boha, oddeľuje sa od organizmu, ktorého je súčasťou a uplatňuje súbežne právo na prežitie a rozmnožuje sa. Ako aj civilizácia.
Pozrite sa na civilizáciu a jej charakteristické znaky. Pozrite sa teraz na vlastné správanie. Vstúpte si do svedomia a odpovedzte si sami pre seba ako často, a v mene čoho, sa riadite niektorými alebo všetkými znakmi rakoviny. Ako často sa odmietate riadiť duchovnými princípmi, neregulovane rastie vaše ego, napádate a podriaďujete si ním iných a rastiete veriac vo vlastnú nesmrteľnosť. A dostanete odpoveď prečo je liečba voči tejto chronickej chorobe neúčinná. Áno, rakovina je zbraň človeka voči sebe, človeka voči človeku.
V noci som si po dlhom čase pozrela jeden z mojich obľúbených filmov „Takmer dokonalý zločin“ s Cate Blanchett. O jasnovidke, jej víziách, spoločenskom spochybňovaní jej schopností a bolestivom odhaľovaní vraždy. A položila som si obligátnu otázku z posledných rokov: „Načo žiť život, ktorý poznám dopredu minútu po minúte?“
Neviete?
Nuž, na to, aby som ho mohla meniť. Inak nemá zmysel.
A čo vy?
