Nedeľné šachy s Tisom


čítanie na nedeľu

čítanie na nedeľu

„Čo žena navarí, zje sa, čo operie, zašpiní sa, čo uprace, zožerie prach. Čo žena miluje, pominie sa. Čo žena povie, počúva iba vietor. Po žene ostávajú len deti. Lenže ja deti nemám, hovorievala naša matka.“ Týmto odstavcom začína prvá kapitola románu inšpirovaného historickými udalosťami v rokoch 1936 – 1944 a opakuje sa ako mantra, ktorú nesie vietor kapitolami.

O čom je kniha?

O jednej anonymnej žene.

Ešte si pamätám, ako mňa mama v detstve vedela zahriaknuť: „Čo si sa ako doobliekala? Vyzeráš ako Anča Icíková.“ Na moju zvedavosť mi ju raz na Záfortni ukázala. Potom som ju už nikdy nevidela. Anna Žitňanská bola umiestnená na základe rozhodnutia miestnych úradov v ústave pre psychicky narušené ženy.

Anonymná slovenská žena najviac povie, keď mlčí. Lenže Anička prehovorila z pozície starej ženy zatvorenej v blázinci: „Dve chyby som urobila. Uverila som fašistovi a podcenila som boľševika. Jeden ma pripravil o vieru, druhý o zvyšky rozumu.“

Ona totiž nebola anonymná slovenská žena, čo ani syna do vojny neporodila. Ona bola Anička Icíková, vystrkovská hviezdička, dcéra slovenského kmeňa národa československého, sobotná pisárka prvého slovenského prezidenta, dcéra icíka – židáka a komunistu: „Pre istotu som sa prežehnala, lebo stretnúť za jeden deň hneď dvoch komunistov, to človekovu dušu vystaví veľkému nebezpečenstvu smrteľného hriechu.“

Žiadna usporiadaná rodina nie sme. Otec dávno v Amerike stratený. Aj mama odišla. Brat je komunista a ja úchylná osoba.“ Voľakedy sa rozumovo menejcenným ako bola ona hovorilo úchylné osoby. Dnes by sme možno hovorili o psychických následkoch separačnej úzkosti zo straty otca aj matky.

O čom je kniha?

O priateľstve dvoch sesterníc Aničky a Alice, ktoré vyrastali aj so Šaňom Dubčekom. Ešte skôr ako sa cela rodina Dubčekovcov pobalili a pobrali do Ruska.

„Pri rádiu presedela celé hodiny. Hltala každé jedno jeho slovo. Opýtala som sa jej, či môžeme dve ľúbiť toho istého muža. Rozosmiala som ju. Všetky ho milujú, povedala mi. Až keď odišla, došlo mi, že ho chcela mať len pre seba.“

O bánovskej hurke na vlakovej jednokoľajke z Trenčína do Chynorian, o letohrádku kňažnej Gončarovovej v Brodzanoch, kde chodievala vdova po A. S. Puškinovi, o Baťovanoch (Partizánske), o Žochároch (Topoľčany), o kúpaní na Zelenej žabe, o spoznaní Adolfa Becka sekundárneho lekára u doktora Josefa Čapka v Trenčianskych Tepliciach, o návštevách významných politikov a vodcov tých čias v Bánovciach, o prepisovaní herbára liečivých rastlín, o znásilnení, streľbe v kostole a prežití siedmych z dvadsiatich štyroch na fotke pri anjelovi.

Vystrkovská hviezda v Tatrách

Vystrkovská hviezda v Tatrách

O čom je kniha?

O tom, že Bánovce nikdy nič špecificky bánovské nemali. O tom, ako sochu Ľudovíta Štúra postavili na bývalom pranieri, o tom ako sa advokát a spisovateľ Janko Jesenský nikde v poviedkach priamo nezmienil o Bánovciach. O tom, že ľudia sa delia na židov a tých ostatných.

O jednej často zamlčovanej či len šuškanej epizóde v histórii Bánoviec. O kontroverzne vnímanej postave slovenských dejín, prezidenta Slovenského štátu. „Tiso v očiach česko-žido-boľševikov bol najväčší nepriateľ.“ Ešte si pamätám, ako sme museli v základnej škole prepisovať list písaný pionierom zo Základnej školy v Gottwaldove (Zlíne) v družbe, aby v ňom nebola zmienka o ThDr. Jozefovi Tisovi, ktorý dal postaviť našu školu na mieste bývalého kaštieľa v období druhej svetovej vojny.

O Aničke, krasopisárke a stenografke pána Tisa. „Musíme sa modliť a pracovať usilovne, inak skončíme ako hentí uhroveckí luteráni a budú nám vládnuť komunisti.“ vravieval bánovský monsignore počas sobotného popoludnia vyhradeného na triedenie pošty. Aké prorocké od poslanca, ministra, neskôr prezidenta a vodcu. Prezidentom bol v robotné dni a kňazom len v nedeľu.

Od Slováka všetko vyvstane.“ múdre slová vložené do úst lekárnikovi Balákovi a nedeľné šachy s Tisom u pána lekárnika, filozofa bez politickej príslušnosti a povedané aj na margo Štúra, prvého Slováka v Uhorsku – ako sa sám tituloval.

 „Darmo je, kto sa má obesiť, ten sa neutopí.“ hovorievalo sa ešte v Bánovciach.

***

Mohlo sa to stať aj takto. Uveriteľná fikcia príbehu postavená na historických faktoch a pamäti miestnych. Šťastne zvolená známa šialená postavička Bánoviec ako rozprávačka svojho životného príbehu. Autor atmosféru približuje prostredníctvom dievčaťa, a neskôr ženy, ktorú matka pre prostorekosť zo zlosti chcela dať do ústavu alebo do školy pre úchylných. S hláškami v typickom bánovskom slangu: „V riť ma bozaj!“ Veď, kto iný môže povedať cisár (Tiso) je nahý ako dieťa, opilec alebo blázon. A to v súčasných časoch silnejúceho nacionalizmu pre všeobecné sklamanie zo smerovania politiky. Bláznivá žena môže povedať všetko. „Čo žena povie, počúva iba vietor“.

V knihe spoznávam miestny kolorit. V bývalom hoteli Hlavina som o vyše polstoročia neskôr v prenajatých kancelárskych priestoroch strávila 11 rokov. Je plná dobových fotografií s výstižnými komentármi.

Svojho Monsignora sme my Bánovčania mali v úcte bez ohľadu na to, či boli práve poslancom, ministrom, prezidentom alebo vojnovým zločincom.

Čítať túto knihu od Silvestera Lavríka pre mňa znamená vedieť, že som doma. Napísal ju presne v duchu zmýšľania Bánovčanov. Keby ju napísal inak, nik z miestnych mu neuverí. Kniha na víkendové čítanie nielen pre rodákov.

Tento obsah bol zaradený v Knižné príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


*

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>