Rekapitulujem deň. Pekne pospiatky od večera k ránu podľa inštrukcií v knihe Transformace vědomí.
Večer
Murka mi sadá do lona, zapaľujem oheň v krbe, sedím v kúpeľni na schodíku k vani, hlavu v dlaniach, podopieram lakte kolenami a meditujem. Meditujem, či sa mám znova ponoriť do praxe namiesto teoretizovania. Zvažujem, či zostať v ilúziách vytvorených rozumom a nazývať ich filozofickým náhľadom na svet, alebo začať znova pracovať v súlade s intuitívnym citom a proti psychoterapeutickým technikám. Byť na tenkom šmykľavom ľade, kde sa cítim istou, alebo ísť podľa empiricky overených techník a pravidiel cudzími a neznámymi ľuďmi . Byť často nepochopená okolím, alebo uznávaná v súlade s pravidlami. Vraj, keby takto ako ja neustále rozmýšľal, tak by sa zbláznil. Skonštatoval karmarušič. A čo keď sa mi to už stalo?
Cestou domov
V mobile si nachádzam správu od potenciálneho zamestnanca: „V každom prípade som rád, že sme sa porozprávali.“ Večera je polosýta s mojou stručnou faktickou informáciou o tom, čo sa udialo počas dňa pre mamu. Cestami druhej triedy rozbitej nákladnými autami čoby nástrojom budovania rýchlostného obchvatu sa v tme pomaly suniem z mesta na dedinu. Nadávam si v duchu do psychotičiek a dúfam, že sa stigmatizovaním zachránim pred sebou samou. Pred tým z kancelárie volám učiteľke jógy a ona reaguje: „To má byť odpoveď na otázku, čo ma čaká, ak odignorujem sebazáchranu namiesto zachraňovania iných?“ „Je to možné!“ odpovedám pod kratšej odmlke.
V kancelárii
Reagujem telefonátom na kamarátkinu sms, že jej neter zrazilo auto a je v nemocnici. Nechám ju pozdravovať a že jej neskôr pošlem sms. Opuch na hlave zatiaľ vylučuje operáciu vyvaleného ramena mladej jemne éterickej študentky liečebnej pedagogiky. Dozvedám sa, že kamarátka spolu s manželom v piatok podpisujú predaj lukratívneho bytu. Nevládzu splácať hypotéku ako mnohí zo strednej generácie, ktorí súbežne platia školské výdavky deťom a senior ville položijúcemu rodičovi.
Proti pravidlám sociálneho poradenstva aj psychoterapie na konci stretnutia vypustím z úst: „Z minulého života ste ušli.“ „Ako ušiel? Zabil som sa?“ Prikývnem a on so sklonenou hlavou zatvára dvere. V hlave mi beží, že včera som so slečnou s diagnózou schizofrénia z pracovného pomeru prepustila hneď štyri duše. Na moju malú kanceláriu ich tam sedelo priveľa. Teraz s potetovaným telom talentovaného umelca prišli démoni a duša malého chlapca.
Predo mnou na prijímacom pohovore do chránenej dielne sedí mladý muž s diagnostikovanou paranoidnou schizofréniou. Výzorom aj stavbou tela sa podobá na svojho staršieho psychicky zdravého brata, prúdom slov mi pripomína starého pána s programom v hlave z obeda v kaviarni La Putika. Na dvere medzitým zaklope rovnako dospelý syn kamarátky Cárovny Ruskyne. Práca v Anglicku mu nevyšla a je v rozvodovom konaní s ukrajinskou manželkou. Ušla na východ zo slovenskej rozprávkovej krajiny do finančnej biedy domoviny. On si odo mňa berie lunárny kalendár na rok 2015 s povzdychom, že nevie, kde bude dnes večer, nieto ešte zajtra.
Hodina angličtiny prebieha za prítomnosti učiteľky jógy. Sme skvelá trojka. Dohovárame sa predbežne na výlete do Dubaja bez upresňujúcich detailov. Pred tým cestou späť na diaľnici analyzujeme a interpretujeme znamenia, indície a s približovaním mesta bydliska klesá entuziazmus. Vyextrahujeme z predposledného stretnutia skrytý optimistický odkaz od starého pána: „Nie politika, nie televízia, ale básne a štúdium histórie.“
Bratislava
Ešte jedna návšteva v izbe modrého hotela. Iba dve karmy na zrušenie. Pohoda. Žiadna kliatba ako naposledy pred polrokom. Len veľa zbytočných myšlienok. Aspoň si pripomínam rozdiel medzi poverčivosťou a naozajstným spirituálnym vnímaním. Pripomínam si, čo viem, ale nechce sa mi za tým kráčať, lebo existuje toľko iluzórnych možností, že by bolo škoda aspoň niektoré si nevyskúšať zažiť, keď sa už nachádzam v tom hrubohmotnom tele. Uvedomujem si dôležitosť názorových presvedčení a prehodnocujem, čo si želaním naozaj vyskúšať.
V dopravnej zápche si vybavujem spomienku na ukážkový existenciálny okamih po bibliotéke, kedy som kamarátovi -menovcovi autora knihy kúpenej v Panta Rei v Auparku – darovala veľký cestovný lístok s prečiarknutými Lokomotívami v daždi a stanicou Viedeň. Pred jeho novým bytom teraz stojí polícia a prichádzajúca sanitka neskôr odváža éterickú študentku liečebnej pedagogiky. Ona telefonuje mame, že ju zrazilo auto a my sa točíme na električkových koľajniciach a okľukou sa dostávame na Račianske mýto na stretnutie so starým pánom.
S pánom nad hrobom unaveným pravidelnými návštevami svojej imobilnej manželky v centre paliatívnej starostlivosti a spomínajúcim na niekdajšiu slávu, blízkosť moci a boj za občana. Jeho synovia žijú v zahraničí ako väčšina šikovných Slovákov a ornú pôdu po jeho nebohom otcovi sa z hľadiska sociálneho cítenia rozhodol predať mne a nie miestnemu obchodníkovi. Nechám sa prekvapiť, či aj za sociálnu cenu a odpovedám na fasabukový príspevok kamarátkinej novej karmy – fotky traktora.
Cesta do hlavného mesta
Potvrdzujem cez mobil ďalšie priateľstvo na facebooku. V modrom hoteli sa tešíme z vynikajúceho čaju a menej z prednášky karmarušiča. Nie všetko, čo si myslíme, je vraj karma, ale jeho naladenie ukáže, že ide iba o 47 podvedomých blokov u kamarátky. Množstvo policajných hliadok lemuje nielen diaľničnú cestu za zrušením karmy, blokov či prípadnej kliatby. Učiteľka jógy mi cituje, že porušovať pravidlá môžu iba múdri ľudia, a pravidlá sú pre hlúpych. Keď ju vyzdvihujem u nej doma, psy sa veľmi tešia. Najmä mladšia. Pozná ma od šteniatka. Naposledy ma liečila oblizovaním a potom zmaterializovanú energiu vyvrátila na koberec. Kosti pre nich tentoraz nemám.
Ráno
Otec mi ráno vstávajúc z postele kričí: „Nikam nechoď, je poľadovica!“
– „Pôjdem pomaly. Idem. Ahoj.“ odchádzam ochutnať bonboniéru dňa.
Stridžie dni
Pozerám na odraz sivého prelivu v mojich vlasoch v odraze okenného skla ponad monitor notebooku. Vraciam sa z ochutnávky dňa v hlave do reálnej prítomnosti večera. Nachádzam neprijatý telefonický hovor od kamarátky a posielam jej link na dnešný článok.
Dobrú noc!
